Príbeh rodu Gschweng nemožno oddeliť od dejín Rače. Najstarší známy písomný doklad o území dnešnej Rače pochádza z roku 1226. V 13. storočí sa po tatárskych vpádoch na juhovýchodných svahoch Malých Karpát usádzalo nové obyvateľstvo vrátane nemeckých kolonistov z rakúskych krajín a Bavorska. Prinášali remeslá, nové hospodárske skúsenosti a podieľali sa na rozvoji vinohradníctva.
Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokladajú historické pramene aj zachované priezviská. Medzi nimi sa výslovne uvádzajú Gschweng, Kompauer, Strokhendl, Weng a Wenzl. Rača bola po stáročia miestom stretávania slovenského, nemeckého a neskôr aj chorvátskeho obyvateľstva. Po tureckej expanzii v 16. storočí prichádzali do okolia Bratislavy chorvátske rodiny, ktoré postupne splynuli s miestnou komunitou.
Obec sa v dokumentoch objavovala pod viacerými názvami: Racha, Reche, Račišča, Raczissdorf, Račissdorf, Récse, Ratzersdorf či Račištorf. Kostol sv. Filipa a Jakuba je písomne doložený roku 1390 a richtár Martin už roku 1358. V druhej polovici 16. storočia získala Rača viaceré výsady a vyvíjala sa ako zemepanské mestečko.
Vinohradníctvo bolo základom miestneho hospodárstva. Vinice, pivnice, pôda a rodinné majetky vytvárali prostredie, v ktorom sa po celé generácie prepájali rody Gschweng, Wenzl, Titz, Kompauer, Petschuch, Strokhendl a ďalšie račianske rodiny.
13.–14. storočie: majetkové pomery boli rozdrobené. Väčšie podiely držali zemianska rodina Racha, gróf Dominik z Uzuru, František Farkaš, rodina bratislavského richtára Jakuba a uhorská kráľovná. Pôda bola kráľovská, cirkevná alebo panská a jednotliví vlastníci sa často menili.
Polovica 15. storočia: Rača patrila k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol palatín Mikuláš Garay. V roku 1465 sú v súvislosti s majetkami v Rači doložení aj grófi zo Svätého Jura a Pezinka.
1527: časť Rače sa dostala do majetku Báthoryovcov, ktorí vlastnili aj devínske panstvo. 1583 dali svoju časť do zálohu kastelánovi Devína Michalovi Bayovi. Druhá časť obce patrila Františkovi Farkašovi; preto mala Rača v 16. storočí aj dvoch richtárov.
V období reformácie mal v Rači významné postavenie aj evanjelický magnát Siegfried Kolonich (Kolonič). Roku 1606 sa Rača dostala do vlastníctva Jána Kegleviča a jeho manželky Zuzany Bayovej, dcéry Michala Baya.
Roku 1635 získal Raču spolu s devínskym panstvom rod Pálffyovcov z Erdődu. Malacká línia Pálffyovcov si tu rozsiahle vlastníctvo udržala až do prvej československej pozemkovej reformy. Popri nich mali v Rači majetkové podiely aj Törökovci, paulíni z Mariánky, trnavskí jezuiti a ďalší zemania či cirkevné inštitúcie.
V polovici 19. storočia boli medzi veľkostatkármi v Rači uvádzaní Anton Pálffy a barón Karol Névery. Néveryovci mali v Rači kúriu, záhrady, vinice a polia; poslednou majiteľkou kúrie bola Šarlota Néveryová, ktorá zomrela roku 1915.
Po roku 1918 sa feudálne vlastnícke pomery definitívne menili pozemkovou reformou a Račištorf zostal samostatnou obcou Československa. 1. apríla 1946 bola Rača pričlenená k Bratislave. V rokoch 1946–1989 nemala dnešnú samosprávnu podobu a bola riadená prostredníctvom národných výborov. Od roku 1990 je Rača samosprávnou mestskou časťou hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy.
Rok 1732 predstavuje jednu z najtragickejších udalostí v dejinách Rače. Na hornom konci, v priestore dnešnej Alstrovej ulice, vypukol veľký požiar. Za silného vetra zhorelo 93 domov a zahynulo sedem ľudí. Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj Prukker si podľa kronikárskeho záznamu zachránil iba život. Od tejto udalosti sa začali písať nové matriky a farská kronika.
Pre rod Gschweng má táto udalosť osobitný význam. Najstarší doložený predok priamej línie Andreas Svenck/Gschweng sa narodil približne roku 1725. Je teda z generácie, ktorej staršie farské záznamy mohli pri požiari zaniknúť. To je reálne vysvetlenie, prečo sa genealogické pátranie po jeho rodičoch dostáva na hranicu zachovaných matrík.
Roku 1767 navštívila delegácia Račanov Máriu Teréziu pri príležitosti jej päťdesiatych narodenín; s touto udalosťou sa v račianskej tradícii spája aj cisárske uznanie miestnej frankovky. O rok neskôr, 21. apríla 1768, vstúpil v Rači do platnosti tereziánsky urbár. Obec mala 229 poddanských domov a urbársky súpis zahŕňal 276 daňových poplatníkov.
Račianski obyvatelia však už od roku 1666 mali vlastnú dohodu s Pálffyovcami o urbárskych povinnostiach. Tereziánske reformy preto priniesli aj spory a nové rokovania. Urbáre, daňové súpisy a majetkové dokumenty z 18. storočia sú dnes mimoriadne dôležité aj pre pátranie po rodinách, ktorých staršie matriky sa nezachovali.
Rača bola zároveň jazykovo a nábožensky pestrá. V 18. a 19. storočí sa v úradných a cirkevných záznamoch striedala latinčina, nemčina, maďarčina a slovenčina. Aj preto sa to isté priezvisko mohlo zapisovať rozlične: Svenck, Svenk, Schweng, Schwenk, Gschweng.
Čo je dnes preukázané: priezvisko Gschweng je skutočne evidované v oficiálnej knižnej rade Deutsche Wappenrolle, zväzok 70, vydávanej heraldickým spolkom HEROLD v Berlíne. Register HEROLD-u uvádza položku priamo ako „Gschweng aus Ratzersdorf“. Nezávislý heraldický generálny index ju spresňuje ako „Gschweng — Ratzersdorf, Stadt Preßburg, Slowakei — DWR — 70“.
Táto lokalizácia je pre náš výskum mimoriadne významná: Ratzersdorf je historický nemecký názov Rače pri Bratislave, teda miesta, s ktorým je rod Gschweng v našom rodokmeni dlhodobo spojený. Samotná existencia heraldického zápisu Gschweng z Ratzersdorfu preto už nie je iba rodinné tvrdenie — je doložená v registri Deutsche Wappenrolle.
Na druhej strane zatiaľ nemáme k dispozícii úplnú stránku zápisu Gschweng zo zväzku 70 s genealogickým odôvodnením, menom pôvodného nositeľa a presným heraldickým opisom. Preto ešte nemožno bezpečne tvrdiť, že právo používať tento erb patrí každej osobe s priezviskom Gschweng alebo že obrázok zobrazený na tejto stránke je bez ďalšieho overenia totožný s erbom registrovaným v DWR 70.
Záver: erb Gschweng spojený s Ratzersdorfom má reálny a overiteľný heraldický základ. Ďalším rozhodujúcim krokom je porovnať úplný zápis z DWR 70 s genealogickou líniou Gschweng z Rače. Až tým sa dá preukázať, či sa registrovaný erb vzťahuje aj na našu konkrétnu vetvu rodu.
Heraldická stopa: Deutsche Wappenrolle, Band 70; register HEROLD — „Gschweng aus Ratzersdorf“; Generalindex G — „Gschweng — Ratzersdorf, Stadt Preßburg, Slowakei — DWR — 70“.
Výber historických fotografií zachytáva Raču, jej ulice, domy, verejné priestory a každodenný život v predvojnovom a povojnovom období.
Tieto priezviská ukazujú, že rod Gschweng neexistoval v Rači izolovane. Po celé generácie bol súčasťou hustej siete vinohradníckych a remeselníckych rodín, ktoré sa navzájom sobášili, dedili majetok a vytvárali jednu miestnu komunitu.
Priama línia rodu Gschweng od najstaršieho doloženého predka v Ratzersdorfe až po súčasnú generáciu.
Najstarší doložený predok priamej línie v Ratzersdorfe. V starších zápisoch sa priezvisko ešte objavuje vo forme Svenck.
Generácia, pri ktorej sa už objavuje ustálenejšia podoba mena Gschweng. Manželka Anna Catharina Titz.
Ratzersdorf. Jeho potomstvo pokračuje v hlavnej línii cez Stephana Gschwenga.
Narodený 30. júla 1835 v Ratzersdorfe. Manželka Rosalia Fürst.
Narodený 15. mája 1875 v Ratzersdorfe. Manželka Agnes Budovská.
Narodený 23. marca 1915. Pokračovanie priamej račianskej vetvy rodu.
Narodený 3. októbra 1939. Syn Emanuela Gschwenga.
Narodený 25. apríla 1971. Súčasná generácia priamej línie a zostavovateľ tejto digitálnej rodovej kroniky.
Táto kapitola dopĺňa dejiny Rače o udalosti, ktoré v predchádzajúcich častiach nášho rodového webu nerozoberáme podrobnejšie. Ukazuje prostredie, v ktorom po stáročia žili vinohradnícke rodiny starej Rače a neskôr aj generácie rodu Gschweng.
V písomných prameňoch z roku 1237 sa spomína osada Okol. Podľa dnešného historického výkladu ležala približne v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Názov Okol je slovanského pôvodu a súvisí s označením ohradeného priestoru. V roku 1274 sa v dokumentoch objavujú potomkovia zemanov Beňadika a Raču (Racha). Postupným vývojom sa označenie odvodené od mena Racha prenieslo na rastúcu osadu pod Malými Karpatmi.
Vinohradníctvo je v račianskom chotári doložené už v stredoveku. Mimoriadne zaujímavá je dohoda z 16. apríla 1296 medzi bratislavskými mešťanmi a račianskymi zemanmi o poplatkoch z viníc na vrchu Simperg, v blízkosti dnešnej Peknej cesty. Dokument ukazuje, že vinohrady neboli len miestnym spôsobom obživy, ale už vtedy boli predmetom vlastníckych vzťahov, prenájmov a poplatkov.
S rokom 1328 sa spája prvé známe nemecké pomenovanie Ratzersdorf. Nemecká vrstva obyvateľstva zanechala stopu v priezviskách, miestnych názvoch aj vinohradníckej terminológii. To je dôležitý kontext aj pre neskorší výskyt mena Gschweng.
V roku 1581 je Rača doložená ako oppidum – mestečko. Z raného novoveku sa zachoval mimoriadne cenný archívny prameň: Bergbuch des Marckte Ratzersdorf, kniha majetkových prevodov, odhadov, zápovedí a predaja pozemkov a viníc z rokov približne 1607/1609 – 1664. Kniha má 182 listov a je vedená v nemčine.
Súpis z roku 1712 zachytáva 131 poddanských rodín, 16 želiarskych rodín s domom a dve bez domu. V račianskom chotári bolo približne 55 hektárov viníc; do roku 1720 ich plocha vzrástla približne na 75 hektárov. Obec sa teda po vojnách a spustošení znovu hospodársky dvíhala práve prostredníctvom vinohradníctva.
Okolo roku 1715 sa ročná produkcia uvádza približne na 450 vedier vína, čo predstavovalo približne 270 hektolitrov. Časť račianskych viníc vlastnili alebo prenajímali bratislavskí mešťania. Vinohrad tak nebol iba poľnohospodárskou plochou, ale základnou súčasťou majetku, dedenia a rodinného postavenia.
Pramene k tejto kapitole: Dejiny Bratislavy (1982); Mestská časť Bratislava-Rača – História; Archív mesta Bratislavy, inventár fondov pripojených obcí.
Meno Gschweng nie je v dejinách Rače iba rodinným priezviskom zachovaným v matrikách. Objavuje sa aj v urbárskych, cirkevných, spolkových a ďalších miestnych záznamoch. Nasledujúce doklady ukazujú konkrétne stopy členov rodu v živote starej Rače – historického Ratzersdorfu.
V zozname starých račianskych rodov zachytených v urbárskych tabuľkách z roku 1768 sa nachádza aj priezvisko Gschweng. Ide o mimoriadne dôležitý doklad, pretože potvrdzuje prítomnosť rodu v Rači už v 18. storočí – v období, ktoré sa časovo približuje k najstarším generáciám našej známej rodovej línie.
Pri vzniku dobrovoľného hasičského zboru v Rači roku 1882 sú medzi prvými členmi uvedení aj Karol Gschweng, Vavrin Gschweng a Ondrej Gschweng. Je to konkrétny doklad zapojenia členov rodiny do verejného a spolkového života obce.
V evanjelickom cirkevnom adresári z roku 1905 je pri zbore v Récse (Rači) uvedený Gschweng Mihály, teda Michael/Michal Gschweng, medzi funkcionármi miestneho evanjelického zboru. Záznam zároveň dokladá, že račiansky zbor mal v tomto období výrazné nemecké kultúrne zázemie.
Pri prestavbe evanjelického kostola v Rači boli v auguste 1905 osadené tri zvony. Malý zvon s hmotnosťou približne 199 kg dali uliať aj členovia rodu Gschweng:
Ide o jednu z najkrajších hmotných historických stôp rodu v Rači – meno rodiny sa tu spája s konkrétnym predmetom, ktorý bol súčasťou života miestnej cirkevnej komunity.
V dejinách kresťanského zboru v Račištorfe sa spomína aj rodina Gschwengová. Konrád Gschweng starší poskytol vo svojom dome najkrajšiu izbu na pravidelné zhromaždenia. Stretnutia sa tam konali približne dve desaťročia; neskôr pokračovali v dome jeho syna Eduarda Gschwenga. Tento záznam ukazuje rodinu nielen ako obyvateľov obce, ale aj ako aktívnych hostiteľov komunitného života.
V zozname voličov Račištorfu z roku 1931 sú pri dome č. 317 evidovaní Ján Gschweng, vinohradník, narodený 30. januára 1884, Róza Gschweng, narodená 17. marca 1882, a Mária Gschweng. Záznam dokladá konkrétnu domácnosť a bydlisko rodiny; samotný volebný zoznam však nepreukazuje vlastníctvo domu.
Medzi menami spojenými s račianskym vojnovým pamätníkom sa nachádzajú aj Gottlieb Gschweng (1891), Jozef Gschweng (1894), Julius Gschweng (1882), Mathias Gschweng (1896), Paul Gschweng (1895) a Štefan Gschweng (1889). Aj tieto mená tvoria ďalšiu dokumentovanú stopu rodu na prelome 19. a 20. storočia.
Index Vojenského historického archívu eviduje meno Eduard Gschweng pod spisovým číslom 213275. Samotný index zatiaľ nestačí na potvrdenie, že ide o Eduarda z našej vetvy, no predstavuje konkrétny archívny smer pre ďalšie overovanie.
Urbárske rodové zoznamy Rače (1768); história Dobrovoľného hasičského zboru Rača; evanjelický cirkevný adresár z roku 1905; dejiny ECAV Rača; materiály k dejinám kresťanských zborov v Rači; volebný zoznam Račištorfu 1931; račianske pamätníkové zoznamy; index Vojenského historického archívu.
Takto sa mohol príbeh odovzdávať pri stole, vo vinici či počas dlhých zimných večerov – od starých rodičov vnukom a od nich ďalším generáciám.
Bolo to veľmi dávno. Tak dávno, že mená obyčajných ľudí z tých čias už dávno odvial vietor. V rokoch 1241–1242 prešli Uhorskom Tatári. Po ich odchode zostali vypálené osady, opustené polia a kusy krajiny, ktoré si začal znovu brať les.
Na uhorskom tróne sedel kráľ Belo IV. Krajinu bolo treba postaviť na nohy. Nestačilo opraviť hrady a dediny. Bolo treba vrátiť ľudí na pôdu, obnoviť hospodárstvo a znovu obrábať miesta, ktoré zostali pusté.
A vtedy sa mal začať aj náš príbeh.
Staré rozprávanie hovorí, že medzi rodinami určenými na prácu pod Malými Karpatmi boli aj ľudia, ktorých meno sa zapisovalo ako Gschwend, Gschwenk, Gschweng či Schweng. Nešli vraj hľadať šťastie len z vlastnej vôle. Dostali úlohu – vyklčovať rozsiahly kus lesa, vyčistiť kamenistú zem a pripraviť svahy pre nové vinice.
Miesto ležalo nad dnešnou Račou smerom k Svätému Juru. Dnes ho poznáme ako Novú horu, no starí Račania ho poznali aj pod menom Fonglová.
Skúsme si predstaviť, čo taká práca znamenala bez strojov. Ráno vziať sekeru a motyku a vyjsť na svah. Strom po strome vyrúbať. Pne vykopať zo zeme. Korene vytrhať. Kamenistú pôdu prekopávať ručne.
A kamene? Tých bolo všade dosť. Každý, ktorý prekážal budúcej vinici, musel niekto zdvihnúť a odniesť. Ukladali ich na okraje obrábanej pôdy. Rok za rokom, voz za vozom, rukami jednej generácie.
Práca na takom veľkom území mala trvať celé roky – v rodovom rozprávaní sa hovorí až o období blížiacom sa desiatim rokom. Kde predtým stál les, začala pomaly vznikať otvorená krajina. Dlhé pásy vyčistenej pôdy, medzi nimi kamenné medze a napokon prvé rady viniča.
A možno práve preto sú dnes v lesoch nad Račou miesta, kde hubár zrazu zastane pred dlhým kamenným valom a rozmýšľa, kto ho tam postavil. Les sa vrátil. Kamene však zostali.
Hovorilo sa, že neprišla iba jedna rodina. Malo ich byť päť. Päť samostatných rodín alebo vetiev nesúcich podobné meno, ktoré nemuseli byť pokrvnými príbuznými.
Spájala ich práca a krajina. Jedni zostali bližšie k Rači, ďalší sa mohli časom dostať ďalej pod Malé Karpaty – smerom k Svätému Juru, Pezinku, Grinave či Limbachu. A možno práve preto je dnes také ťažké povedať, či každý starý Gschweng zo susednej obce patril do toho istého rodu.
Na tomto starom príbehu je jedna zvláštna vec. Podoby mena Gschwend/Gschwand, s ktorými sa Gschweng jazykovo spája, súvisia s pôdou získanou klčovaním lesa.
Akoby meno samo nieslo spomienku na prvé roky pod Malými Karpatmi: na sekeru, vyrúbaný strom a zem, ktorú bolo treba človeku doslova vydobyť z lesa.
Vyklčovaním sa ich práca neskončila. Na pripravenej pôde bolo treba vysadiť vinič a potom sa oň celé roky starať. Vinica potrebuje človeka stále – na jar, v lete aj na jeseň. A tak ľudia, ktorí najskôr les odstraňovali, zostali pri pôde, ktorú vlastnými rukami vytvorili.
Roky plynuli. Mladé vinice začali rodiť. Zo svahov, na ktorých kedysi stál les, sa stala vinohradnícka krajina.
Po rokoch prišla odmena. Pán videl, čo títo ľudia dokázali vlastnými rukami. Tam, kde kedysi stál hustý les, rástli vinice a kamenisté svahy začali prinášať úrodu.
Gschwengovci dostali pôdu, výsady a podľa starého rozprávania aj malý erb klčovníckeho rodu Gschwend–Gschweng.
Aj jeho znamenia mali rozprávať o ich práci. Po stranách stáli dva malé stromy. Medzi nimi horel oheň a pri ňom boli krížom položené dva ručné kosáky. Stromy pripomínali les, oheň jeho premenu a nástroje prácu ľudí, ktorí z divokej zeme vytvorili pôdu pre vinič.
Pre rodinu to musel byť okamih, na ktorý sa nezabúdalo. Prišli ako ľudia poverení ťažkou prácou a zostali ako tí, ktorí zmenili kus divokej krajiny na úrodnú zem.
Lenže po rokoch už nebolo potrebné klčovať tak ako na začiatku. Vinice stáli a les ustúpil. Ľudia, ktorí celé roky chodili po týchto svahoch, však poznali každý chodník, každú dolinu, prameň i miesto, kadiaľ prechádzala zver.
A tak sa podľa starého rozprávania ich služba zmenila. Titul klčovníkov mal ustúpiť novej úlohe. Z Gschwengovcov sa stali panskí honci lesnej zveri.
Keď panovník alebo jeho družina zavítali do tunajšieho kraja na poľovačku, les ožil. Psy štekali, kone čakali a honci vyrážali do porastov.
Gschwengovci mali poznať les tak dobre, že vedeli, kadiaľ zver prechádza a kam ju treba nahnať. Starali sa o naháňanie divej zveri smerom k panským lovcom a pomáhali aj pri starostlivosti o lovecké psy.
Je v tom zvláštna symbolika. Najskôr dostali za úlohu les poraziť. O mnoho rokov neskôr sa práve ten les stal miestom ich novej služby.
Roky utekali a služba rodu sa zmenila. Za vernú a dobre vykonávanú službu mal rod dostať druhý, takzvaný stredný erb – stále ešte bez šľachtického postavenia.
Aj tento erb rozprával inú časť ich príbehu. V jeho hornej časti stála strieborná celotvárová zbrojnošská prilba. Pod ňou bežal lovecký pes. Okolo sa prepletal ľaliový ornament a po stranách stáli diviaky, ktoré držali tento ľaliový motív v papuliach.
Sekera, oheň a klčovanie ustúpili lesu, zveri a lovu. Rod dostal nové poslanie – a s ním aj nové znamenie.
Generácie sa vystriedali. Mená sa v matrikách menili – Gschwend, Gschwenk, Gschweng, Schweng. Vinice prechádzali z otca na syna. Niektoré zanikli a les sa pomaly vrátil na svahy, ktoré kedysi človek vyklčoval.
A dnes je tam opäť les. Vinice zmizli. Stromy sa vrátili. Mená ľudí, ktorí tam pracovali, odvial čas. Ale rúny zostali.
Keď dnes človek kráča po Fonglovej – dnešnej Novej hore a medzi stromami objaví dlhé kamenné valy – rúny, možno ani netuší, na čo sa pozerá. Kameň po kameni ich tam ukladali ruky ľudí, ktorí túto zem čistili a obrábali.
A možno práve preto sa tento príbeh nestratil úplne. Niečo zostalo v rodine, niečo v starých názvoch a niečo priamo v krajine.
Les sa vrátil. Kamene zostali. A meno Gschweng tiež.
A potom prichádza rok 1768. Tu už rozprávanie dostáva podobu dokumentu: meno Gschweng nachádzame medzi starými rodmi Rače v urbárskych záznamoch. Neskôr prídu matriky, domy, vinohradníci, hasiči, cirkevné záznamy a mená zachované na ďalších stranách tejto kroniky.